BUDO

Je veľa vecí, ktoré spolu úzko súvisia a ktoré by sme si jednu bez druhej nevedeli predstaviť. Napríklad keď hovoríme o bojových umeniach východu, automaticky si predstavíme japonský feudálny stredovek. A v súvislosti s ním sa nám zase okamžite vybavia nebojácni rytieri - samuraji. Po zuby ozbrojení bojovníci, vždy pripravení položiť život za svoje ideály. Ich dokonalá výzbroj, majstrovské ovládanie zbraní a cieľavedomý výcvik vytvoril okolo nich mýty, povesti a nespočetné dobrodružné príbehy, ktoré sa časom stali neodmysliteľnou súčasťou japonskej histórie.

KATANA - dokonalá, nebezpečná, majúca vlastnú dušu i filozofiu. To sú prívlastky, tvoriace obraz o zbrani, ktorá snáď ako jediná na svete prerástla svoj pôvodný účel zabíjať nepriateľa. Stala sa symbolom, relikviou, stelesnením ducha Bushido. Staré japonské mýty Kojiky rozprávajú o bájnom bohovi Susanovi, mladšom bratovi bohyne Amaterasu Omikami. Susano raz bojoval proti strašnému drakovi. Netvor mal oči červené ako višne a z tela mu vyrastalo osem hláv a osem chvostov. Susano by ho nemohol premôcť iba svojou silou, preto použil lesť. Draka najskôr opil osemkrát pálenou ryžovou pálenkou a keď bol už nemohúci, vytasil svoj štyridsaťpalcový meč a rozsekal ho na márne kúsky. Keď odťal drakovi posledný chvost, meč sa mu zlomil. Začudoval sa, zaryl rukoväťou hlbšie a hľa - narazil na veľký ostrý meč! Susano ho vytiahol a daroval božskej Amaterasu. Neskôr sa tento slávny meč stal spolu s perlovým náhrdelníkom a zrkadlom, darmi bohyne Amaterasu, jedným zo symbolov cisárskej moci.

Desiaty božský Tenno, cisár Japonska, použil naposledy bájny meč pri podmaňovaní severských krajín. Keď padol do pasce, zastavil ním front, ktorý ho obliehal. Širokým oblúkom kosil cisár horiacu trávu. V novom požiari jeho nepriatelia zahynuli. Vtedy dostal meč meno Kusanagi - kosiaci trávu. Ostrie a lesk jeho čepele boli však neznesiteľné pre smrteľných nasledovníkov božských hrdinov a tak dal cisár vyhotoviť duplikát. Originál odovzdal kňazom z kláštora v Ise, ktorí ho uložili do skrinky a zasvätili bohyni Amaterasu. Samotný pôvod meča sa stratil v temnote mýtov. Dnes však vieme, že korene vzniku Katany majú nepopierateľne čínsky pôvod. Najstaršie japonské meče mali dvojsečnú čepeľ kosoštvorcového prierezu. Tento tvar sa tradoval ako čínsko-budhistický symbol meča obtočeného drakom. Aj jeho japonský názov Ken pochádza z čínskeho Kien. Pôvodne čínsky meč zmenil časom svoj tvar a zmenili sa i techniky šermu. Už v období Heian a definitívne začiatkom éry Kamakura (1192-1333) dospel tvar Katany do podoby, ako ju poznáme dnes. Vznikom šľachty Buke (samuraj - slúžiaci) vzrástol aj význam meča a kováčov, ktorí ich zhotovovali.

Ak bola Katana dovtedy len znakom hodnosti a tým vyhradená iba najvyšším hodnostárom, neskôr sa stala nástrojom vládnucej triedy. Pre celú spoločenskú vrstvu samurajov znamenal meč jediný prostriedok na získanie živobytia. Vlastnenie a používanie meča sa riadilo najskôr podľa zvykov a mravov, neskôr podľa nariadení. Etika vyžadovala, že vysokí úradníci cisárskeho dvora, ako aj členovia cisárskej rodiny, museli stále nosiť dlhý slávnostný meč. Jeho vybavenie bolo prispôsobené daným príležitostiam. Jednosečné dvorné meče Tachi boli až 120 cm dlhé a spravidla bohato zdobené. Tachi sa pripínalo k opasku hodvábnymi alebo koženými príveskami, vychádzajúcimi z kovania pošvy, pričom viselo až do výšky stehna. Keď vzrástol význam samurajov, neslúžili už meče len ako výzbroj vojakov, ale sa stali stálou súčasťou civilného odevu. Meter dlhú Katanu a o niečo kratšie Wakizashi nosili členovia samurajského stavu od Shoguna až po jednoduchého člena družiny. Oba meče boli zahrnuté pod pojem Daisho. Na rozdiel od Tachi, ktoré viselo ostrím dole, nosila sa Katana i Wakizashi ostrím nahor. Nariadením Shoguna Tokugawu Ieyasu bol tento zvyk zakotvený v 35. zákone, ktorý hovorí:

„Meč je duša samuraja. Kto ho stratí, je zneuctený a upadne do najvyššieho trestu."

Na rozdiel od samurajov, ktorí mali dovolené nosiť stále dva meče, mohli od roku 1603 nosiť obchodníci, roľníci a zriadenci na slávnostiach len krátky meč Wakizashi. Kramárom, žobrákom, mníchom a niektorým ďalším skupinám, vykonávajúcim opovrhujúce remeslá, bolo nosenie meča úplne zakázané. Na cisárskom dvore musel každý samuraj meče odložiť. Shogun a Daimiovia (kniežatá) mali právo nosiť pri slávnostiach na dvore Tachi. Pred cisárom sa však nesmel samuraj s mečom ukázať. Ak sa vyrovnal prostý samuraj, vazal, vyššiemu úradníkovi, musel vymeniť oba meče za jeden - Chisakatanu. Deti nosili meče z dreva, ktoré sa podobali mečom ich otcov. S príchodom do sveta dospelých sa udeľoval pri slávnosti Gembuku dospievajúcim chlapcom pár Daisho a dievčatám dýka.

Meče samuraja sa odkladali v dome na zvláštny stojan Katana Kake. Mal svoje stále miesto v trochu vyvýšenom výklenku oproti vchodu do domu. Odkladala sa tam nielen Katana domáceho pána, ale aj hosťa. Kratší meč Wakizashi si ponechával samuraj stále pri sebe. Ak si nechal za šerpou pri návšteve aj Katanu, v dome priateľa sa to považovalo za nanajvýš nepriateľské. Naopak, k pohostinným gestám patrilo navzájom obdivovať umeleckú výstroj meča, krásu lakovanej pošvy a kvalitu čepele. Všímala sa len časť čepele blízko rukoväti. Tasiť meč znamenalo nepriateľstvo a porušenie pohostinstva. Len ak si to majiteľ výslovne želal, vytiahol priateľ meč celkom z pošvy a neskrýval pri tom rozpaky. Odvrátil sa, pričom sa veľmi ospravedlňoval. Také bolo totiž etické pravidlo.

Podľa spoločenského ohodnotenia, ktoré dostal meč v japonských dejinách, zhrnuli sa všetky meče vyhotovené v krajine vychádzajúceho slnka do troch období - Koto (obdobie starých mečov), siahajúce až do roku 1573, kedy končila doba Ashikaga, ďalej obdobie Shinto (nových mečov), začínajúce érou Tokugawa, a obdo-bie Shin-shinto (súčasných mečov), ktoré sa začína dobou Meiji. Katana sprevádza japonské dejiny takmer od samého počiatku. Počas stáročí si zachovala svoju úctu v radoch bojovníkov i pospolitého ľudu. Pre jedných znamenala moc a slávu dobyvačných vojen, pre druhých bola symbolom pravdy a cti, pre iných pokory a oddanosti. Všetkých však spájala silou, vyžarujúcou z dôb osemchvostého draka, z ktorého sa japonský meč zrodil.

V krátkosti sme sa veľmi stručne zoznámili so zbraňou, pretrvávajúcou takmer bezo zmeny celé veky. Chladné zbrane v Európe prešli v období od 6.-19. storočia obrovskými zmenami, až sa z bronzového meča vyvinul rokokový kord a dôstojnícka šabľa. Jemné zakrivenie Katany, jej dokonalá ostrost' a kvalita ocele, spájajú v sebe z hľadiska šermu neobyčajné prednosti. Meč je totiž vhodný pre bod i mach, pri ktorom sa v jednom údere spája sek a rez. Majstrovské ovládanie šermu Katanou podnietilo vznik mnohých povestí o neporaziteľných šermiaroch, veľkých daimioch a generáloch, ale aj o majstroch ohňa kováčskych vyhní, výrobcoch meča a ich tajomstvách. To by už bol ale iný príbeh...