Seppuku
Seppuku
Jednou z charakteristických ukážok japonského duševného života i dôsledkov morálnych názorov je známe Seppuku (Harakiri), v čínštine označované aj ako Kappuku. Tento spôsob samovraždy prišiel v Japonsku do módy až vo feudalizme. Ak príslušník lepšej triedy chcel respektíve musel zakončiť svoj život vlastnou rukou, mohol tak spraviť iba čestným Seppuku, ktoré bolo zároveň jedinou a výlučnou formou popravy samurajov a šľachticov.
Spôsob, akým sa Seppuku vykonávalo, bol predom stanovený a rovnako ako jeho forma, podliehal prísnej etikete. Šľachtic, ktorému bolo súdené spáchať samovraždu, zvolil si na to primerané miesto. Išlo zväčša o miestnosť alebo pavilón, vystlaný rohožami. Odsúdenec sa pripravoval k obradu uprostred svojich príbuzných, priateľov a podriadených samurajov. Oblečený bol do sviatočného rúcha a sedel na malej sedačke. Najskôr obradne pojedal trochu nakladanej zeleniny a vypil Saké. Spravidla zložil krátku báseň Haiku, ktorú recitoval prísediacim na rozlúčku. Na otvorenie svojej telesnej schránky použil samuraj krátky meč Wakizaši (jeho čepeľ bola sčasti zakrútená do papiera) alebo krátku dýku Aikuči. Najčastejšie sa však na harakiri používal krátky, asi 20 cm dlhý nôž bez rúčky, špeciálne zhotovený práve pre Seppuku. Odsúdenec ho uchopil pevne do rúk a na bruchu vykonal krátky, asi 15 až 18 centimetrový rez. Aby nemusel umierať pozvoľnou smrťou a vo veľkých bolestiach, pripravený bol pomocník. Ten v momente najväčšej bolesti, keď sklonil odsúdený hlavu, mu ju rýchlym sekom meča oddelil od tela.
Tým bol akt samovraždy dokonaný. Zmyla sa ňou hanba, potupa, prípadne sa zachránila česť. Aj to patrilo do kódexu Bushido.
.............
(Maja Krpelanova, 28. 9. 2007 9:58)