BUDO

Indické korene :

Pôvod Karate sa datuje ďaleko do minulosti, pred viac ako tisíc rokmi. Vtedy navštívil indický mních Daruma Taishi (Bodhidharma) kláštor Shaolin v Číne (provincia Henan), kde učil svojich žiakov metódam rozvoja vytrvalosti a fyzickej sily, ktoré boli nevyhnutné k tomu, aby mohli žiaci znášať kázeň, ktorá bola súčasťou ich náboženstva. Tu začal vyučovať Chan (Zen) budhizmus, pričom fyzická tréningová jednotka sa ďalej rozvíjala a prispôsobovala až sa nakoniec stala tým, čo dnes nazývame Shaolinskou metódou boja. Postupom času sa stali shaolinský mnísi preslávenými bojovníkmi a ich metóda sa začala označovať ako Shorinji Kempo. Spolu so šírením Zen budhizmu sa začalo šíriť aj toto bojové umenie po celej Číne. Svoju cestu si prostredníctvom vojenských vyslancov, obchodníkov a nadšencov boja holými rukami našlo aj na ostrov Okinawa kde sa zmiesilo s okinawským umením boja nazývaným Te alebo Tode. A tak začalo pomaly vznikať to, čomu dnes hovoríme Karate.

Ostrov Okinawa :

Tode, nazývané aj ako Okinawa-Te sa ďalej rozvíjalo ovplyvnené viacerými faktormi, vrátane politických:

Už samotná poloha ostrova Okinawa ho predurčovala k čulým obchodným návštevám. Svoje útočisko tu hľadalo aj množstvo stroskotancov, ktorí stroskotali v tejto oblasti.

O tento ostrov sa neustále škriepili dve veľmoci: Čína a Japonsko. Obidve krajiny už vlastnili vlastné systémy boja holými rukami alebo so zbraňou.

V roku 1392 sa na príkaz čínskeho cisára vysťahovalo z Číny na Okinawu 36 rodín.

Od roku 1404 vysielala Čína v pravidelných intervaloch na Okinawu svojich vojnových vyslancov, ktorý významne ovplyvnili okinawské Tode.

V roku 1429 zjednotil kráľ Sho Hanshi Okinawu, pričom zakázal akékoľvek nosenie zbraní. Tento zákaz logicky podporili rozvoj bojového umenia bez zbrane nazývaného Tode.

V roku 1609 obsadil Okinawu japonský klan Satsuma, ktorý pokračoval v zákaze nosenia zbraní. Satsuma klan silne terorizoval domorodé obyvateľstvo, čo malo za následok utajené tréningy. V tomto období vznikali techniky, ktorých účinnosť musela byť zaručená aj proti ozbrojenému samurajovi v brnení. Je prirodzené, že vzor v oblasti bojových umení hľadalo veľa bojovníkov v Číne, kam boli ochotní vycestovať na mnoho rokov.

Nakoľko výuka bojových umení v tomto období prebiehala tajne, neviedli sa žiadne záznamy o týchto tréningoch či o nacvičovaných technikách. Vieme len, že tréning sa konal často v noci a väčšinou v rodinnom kruhu. Tajne sa vyučovalo až do konca vlády klanu Satsuma (1872).

Šírenie Tode :

Techniky Tode sa v tomto období začali členiť podľa toho či boli ovplyvné technikou zo severného alebo južného Shaolinu. Tode ovplyvnené technikou severného Shaolinu sa začalo nazývať Shorin ryu, zatiaľ čo Tode ovplyvnené technikou južného Shaolinu zasa Shorei ryu. Obidve slová Shorin aj Shorei označujú kláštor Shaolin.

Postupom času sa smer Shorin ryu rozvíjal hlavne v mestách Shuri a Tomari. Smer Shorei ryu sa rozvíjal hlavne v meste Naha. Tieto 3 mestá boli od seba vzdialené sotva niekoľko kilometrov. Každé z týchto miest bolo centrom inej sociálnej skupiny. Mesto Shuri bolo mestom kráľa a šľachty, prístavné mesto Tomari bolo zasa mestom roľníkov a rybárov a mesto Naha bolo zasa mestom kupcov a obchodníkov. Nakoľko v tom čase neexistovali školy Karate známe z dnešných čias označovalo sa bojové umenie z týchto miest ako Shuri-Te, Tomari-Te a Naha-Te. Z tohto dôvodu sa jednotlivé druhy sebaobrany odlišovali ani nie druhom cvičenia, ale tým, čomu prikladali v tomto cvičení najväčšiu váhu.

Smer v ďaľšom vývoji Karate neskôr udávali majstri ako Sokon Matsumura (1828-1898) pre smer Shuri-Te, Kosaku Matsomora (1829-1898) pre smer Tomari-Te a Kanryo Higaonna (1853- 1916) pre smer Naha-Te.

Pre masové rozšírenie Karate na Okinawe sa pričinil majster Anko Itosu (1831-1916), ktorý zaviedol Karate ako súčasť telesného cvičenia do okinawských škôl, keď zaviedol súbor kata Pinan.

V tomto čase ešte stále neboli zavedené žiadne názvy škôl Karate, ale len mená jednotlivých majstrov, prípadne miest, kde cvičili.

Začiatkom 20. storočia opustilo niekoľko majstrov rodnú Okinawu, aby šírili Okinawa-Te v Japonsku. Medzi týmito majstrami boli Gichin Funakoshi (1868-1957) zakladateľ Shotokan ryu, Kanbun Uechi (1877-1948) zakladateľ Uechi ryu a Chojun Miyagi (1888-1953) zakladateľ Goju ryu. Taktiež na Okinawe vyrástla generácia vynikajúcich majstrov, ktorích mená sa stali legendami už za ich života. Medzi nich patril Chotoku Kyan (1870- 1945), Choki Motobu (1870-1941) či Choshin Chibana (1885-1969), zakladateľ Shorin ryu.

V roku 1929 zmenil zakladateľ smeru Shotokan Gichin Funakoshi (1868-1957) názov z Karate-jutsu na Karate-do, pričom sa tento názov používa dodnes. Čo ho viedlo k tomuto kroku ?

Samotný znak "Do" sa prekladá ako "cesta" a názov "Karatedo" ako "Cesta prázdnych rúk". Znak Do má svoj pôvod v Číne, kde preklad tohto znaku je oveľa zaujímavejší napriek tomu, že sa prekladá ako znak pre "cestu". No už staroveká čínština mala pre konkrétny lexikálny význam "cesty" ako konkrétne vyšliapanej formy zeme, po ktorej sa dá nohami ľahko a rýchlo pohybovať dopredu, omnoho frekventovanejší znak "Lu", ktorý skutočne tvorí zloženina obsahujúca radikál nohy. Podľa etymologického lexikónu starovekej čínštiny, zostavenom p. Leonom Wiegerom v r. 1916 a vydanom v Číne v r. 1932, znak "Tao" (Do) je už omnoho abstraktnejšia piktografická zloženina radikálu č. 162 (postupovanie dopredu so zastávkami) a piktogramu znázorňujúceho hlavu (či vodcovské vedenie). To znamená, že znak Tao (Do) na rozdiel od znaku Lu už nie je len ideogram pre mechanické kráčanie - postupovanie dopredu, ale symbol - pojem pre premyslené inteligibilné postupovanie určitého procesu daným smerom, aký pravdepodobne až v najrannejšom, už filozofickom období starovekej Číny začali používať aj v širšom než len "cestovateľskom" význame. Možno by sme teda vôbec neboli ďaleko od pravdy, keby sme podporili hypotézu, že ho do písomnej praxe mohol zaviesť po prvý raz napríklad nejaký šaman, ktorý už v predfilozofických dobách začínal uvažovať podobne ako Lao-c´, a hmotná predstava iba vyšliapanej cesty dopredu mu pre jeho metafyzické predstavy nestačila. Samozrejme ako filozofický termín zosobňujúci svetonázorovú predstavu Cesty procesu Univerza, schopnom tvorivého projektovania svojho postupu, znak Tao(Do) na rozdiel od znaku Lu použil po prvý raz až Lao-c´v Tao Te ťingu. Znak teda nereprezentuje len proces "nohami vyšlapanej cesty", ale proces, v ktorom je síce radikálom tvz. "proces postupovania", nie však nôh, ale vedenia a hlavy, čo je nesmierne dôležitý úkaz. A ideogram "dopredu postupujúcej hlavy" hovorí už filozoficky vlastne za všetko!

V roku 1960 bol po prvý raz v Okinawskej Karate -do Asociácii uvedený Dan/Kyu systém hodnotenia.

V súčasnosti je známych viac ako 60 škôl /ryu/ Karate.